Keď je kázanie súčasťou života

Úvod ani nie je potrebný... 

No predsa. 

Zopár krát som bola na dne. 

Až časom som si uvedomila, že to bolo vždy z jedného dôvodu. 

Hľadela som na iných. 

Míňala som čas, silu na pozeranie, ako to robia iní. 

Niekedy to môže poslúžiť k dobru. 

Vykryštalizuje sa, kde som, čo je moje, kam chcem, mám ísť ja. 

Ale nesmie to trvať dlho a nesmie to prejsť k súdu nad druhým. 

Nesmie to viesť k pohľadu "ja som lepší". 

Každému je daný iný čas, iná cesta.

Napriek tomu je Boh ku každému rovnako zhovievavý. 

Takže kázanie, ktoré nasledovalo po tom, keď mi boli otvorené oči... 

Pôstna nedeľa  Oculi, 
“Moje oči sú uprené vždy na Hospodina, Lebo On vyprostí mi nohy z osídla.”Žalm 25,15
Premoženie zlých mocností

“V tom čase prišli niektorí a rozprávali Mu o Galilejcoch, 
krv ktorých zmiešal Pilát s ich obeťami. 
Odpovedajúc Ježiš, riekol im: 
Myslíte, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci?
 Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete. 
Alebo si myslíte, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, 
než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? 
Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci tak isto zahyniete 
A povedal toto podobenstvo: ktosi mal figovník zasadený vo vinici. 
A prišiel hľadať ovocie na ňom, ale nenašiel. 
Povedal teda vinohradníkovi: 
Ajhľa, už tri roky prichádzam a hľadám ovocie na tomto figovníku 
a nič nenachádzam.
Vytni ho! Načo aj tú zem darmo kazí! 
On však odpovedajúc riekol mu: 
Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. 
Ak nie, vytneš ho.” 
Evanjelium podľa Lukáša 13,1-9

Drahovykúpené sestry a bratia v našom živom Víťazovi Pánovi Ježišovi Kristovi!

     V dnešnú 3.pôstnu nedeľu, ktorá má názov Oculi, teda oči a má tému Premoženie zlých mocností, sa vám musím s niečím priznať. 
Keď som študovala na EBF UK, učil nás aj jeden profesor, ktorého sme mali všeobecne radi. 
Mal k nám taký otcovský prístup. 
No mne osobne v tej dobe vadilo, že nebol dokonalý. 
Že dosť často kázal to isté. 
To sa stávalo vtedy, keď sa nestíhol pripraviť. Veľkomestský farár, prodekan EBF UK, 
vedúci katedry …
Niet sa čo čudovať, keď niečo nestíhal. No ja som ho stále riešila. 
Vadilo mi, že si nevie určiť priority. 
Na fakulte nás predsa učia, že najdôležitejšie je nedeľné kázanie. 
S dotyčným profesorom som mala bližší vzťah ako ostatní študenti, pretože bol priateľ môjho nebohého manžela. 
Vedela som teda o ňom, jeho manželke a podobne viac. 
A samozrejme mi aj viac vecí u nich vadilo. 
Nielen nesedelo, prečo robí to a to tak a nie inak, ale doslova mi mnoho vecí vadilo. 

Spomínaný profesor mi do života dal veľmi veľa.  
Viac, než si myslel. 
Samozrejme som to pochopila omnoho rokov neskôr. 
Spomínala som si na neho vždy, keď som sa ocitla v tej situácii, ktorá mi na ňom voľakedy 
tak vadila. 
Dnes už pán profesor nežije. 
No pred smrťou som sa mu aspoň stihla poďakovať za jeho vzácny čas, ktorý so mnou tak často strávil, aby ma vyviedol z mnohých omylov, v ktorých som tak spokojne žila.    
     Prečo sa vám, sestry a bratia vyznávam z takých vecí?
Lebo evanjelista Lukáš v 13.kap. nám opisuje niečo podobné. 
Opisuje situáciu, kedy sa stretli nejakí ľudia s Ježišom a ako to medzi nami ľuďmi často býva, 
riešili tých, ktorí pri tom neboli.
      Dnes si chceme všimnúť ako sa zachoval v takej situácii Pán Ježiš.
A ako sa zachoval Pán Ježiš?
Riekol: Myslíte, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci?
Alebo si myslíte, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, 
než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? 
Možno niekto povie: á, ozval sa moralista.
Iný možno povie: škoda času; že sme sa vôbec ozvali...
Ďalší by sa vyhováral: veď hľadáme riešenie. 
     Čo by ste povedali vy, keby sa vám niečo také stalo? O niekom s veľkým nasadením rozprávate 
s ďalším, možno to nemyslíte zle, ale iný človek vás zrazí slovom a otočí to proti vám. 
Ako by ste zareagovali? Neurazilo by vás to? Necítili by ste sa dotknutí? Nepohoršovalo by vás také správanie voči vám? Ako si niekto dovolí mňa porovnávať s tamtým alebo tamtou... 
Ja predsa nerobím toto. Ja sa takto hlúpo predsa nesprávam.
     Pán Ježiš urobil dokonca ešte ďalší krok.
Odpovedajúc Ježiš, riekol im: 
Myslíte, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci?
 Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete. 
Alebo si myslíte, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, 
než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? 
Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci tak isto zahyniete.
Toto boli od Ježiša ozaj tvrdé slová.
Dokonca Ježiš hovorí, že sa my máme kajať. Nie že, tí sa mali kajať, dopadli by inak.
My sa máme kajať, ak nechceme dopadnúť tak isto.
To je fakt vrchol.
To je na doživotné urazenie.
Keď takto rozmýšľam, ani sa človek nemôže čudovať, že Ježiš skončil tak, ako skončil. 
Niet sa čo čudovať, že ľudia pri Jeho smrti volali: Ukrižuj!
Toto nebola Ježišova jediná tvrdá reč. Sám si o to koledoval. No nie?
     Človeku sa ale vkráda otázka: Prečo sa Ježiš tak správa?
Prečo Ježiš takto útočí?
Nemôže radšej žiť v pokoji s ľuďmi?
Toto má byť láska?
     Takto sa máme aj my správať?
Čo poviete, sestry a bratia?
Je toto podľa vás láska?

     Veru áno, sestry a bratia.
Niekomu je to možno čudné, ale aj toto je láska.
Láska druhému pomáha otvárať oči. 
Láska dáva druhému možnosť vybrať si. 
Láska hovorí druhému, čo ho čaká, ak si vyberie nesprávnu cestu, cestu vedúcu do záhuby.
Láska, ak treba musí aj nastaviť zrkadlo.
V tom je totiž často jediná cesta k záchrane.

     Preto Pán Ježiš reagoval, ako reagoval.
Z lásky.  
Z čistej lásky.
Jeho pohnútky boli ozaj čisté.
To, čo hnalo Ježiša k tým rečiam - bola moc Božej lásky.
To, čo hnalo Ježiša na kríž, čo Ho držalo na kríži, neboli klince, ktorými bol pribitý, ale láska.
Moc Božej lásky.
To ona Pána Ježiša zmocnila, aby konal to, čo konal. Aby hovoril, čo hovoril.
Nevieme aký bol výsledok. Lukáš neopisuje reakcie dotyčných.
A to je dobre.
Zas by to nás, čitateľov, zviedlo na cestu k iným.
Riešiť iných. Ako neprijateľne, nedôstojne sa správajú.
       Áno, je dobré, ak máme prehľad čo je dobré, čo už nie. 
Je dobré, ak z času na čas vidíme, že niekto sa správa tak ako sa správa. 
No pritom musíme mať na pamäti to, čo budeme počuť v epištole “A tak, kto si myslí, že stojí, 
nech si dáva pozor, aby nepadol.” 1K 10,12.
     Uvedomili ste si niekedy, sestry a bratia, ten súvis?
Dali ste si niekedy do súvisu, že niečo sa deje vždy z nejakého dôvodu?
Skúsili ste niekedy uvažovať nad tým, že náš stav – to ako sa cítime, to, čo práve prežívame, 
je priamo závislý na niečom, čo sme predtým vykonali, alebo povedali?
     Uvedomili ste si niekedy, sestry a bratia, že to, čo sme vykonali, povedali - je najčastejší dôvod našej nemohúcnosti?
Skúsme pomenovať to, čo sme povedali. To, o čom hovoríme.
Ako by ste to nazvali?
Čo to je, čo nás ženie niekomu o niekom povedať to, čo povieme?
Čo to je, keď výsledok toho je náš pád? Nie pomoc druhému, ako po tom túžime...
Pokúsi sa to niekto pomenovať?
     Je to pýcha.
Posudzovanie.
Odsudzovanie.
V Synonymickom slovníku je pod slovom pýcha aj povýšeneckosť, hrdosť, sebavedomie, namyslenosť, nadutosť. 

Priznáme sa k tomu, sestry a bratia?
     Môžeme to nazvať aj inak:
To, čo je často náš problém je, že viac ponúkame seba ako Krista.
To, čo je najčastejší problém nás ľudí, nás kresťanov, mňa nevynímajúc je, že ľuďom – iným , 
na ktorých nám moc záleží – viac ponúkame svoju múdrosť ako lásku Kristovu. 
Viac svojej lásky, tej z nášho pohľadu, z našej pozície, z našej skúsenosti, z morálky, ktorú sme sa učili, ako moc lásky Kristovej.
      To, čo ženie aj dnes Pána Ježiša, aj nebeského Otca, aby sa nám diali veci, ktoré sa nám dejú 
a my nechápame, trucujeme, vyhovárame prečo je to, je len preto, že nám chce nastaviť zrkadlo, aby sme videli svoje nedostatky, ktoré nám bránia, aby sme prijali skutočnú, milostivú moc lásky pre seba i pre iných. 
     To, čo nám zavadzia, čo nám prekáža na ceste k Bohu, na ceste k našim blízkym, na ktorých nám tak záleží – či si to chceme priznať alebo nie je - naše posudzovanie, až odsudzovanie iných. 
Teda, naša pýcha, namyslenosť, povýšeneckosť nad Pána Ježiša Krista. 
Iba On a jedine On je a môže byť Spasiteľ, Záchranca. 
Nie my, sestry a bratia. 
My sme len nástroj v Božích rukách.
My sme len nádoba, ktorá je vzácna preto, čo v sebe má.
A to nie je málo. Byť nádoba v Božích rukách.
Ide len o to, aby sme zistili, uvedomili si, čo máme v sebe. Či sme takí vzácni ako by sme chceli byť.
      Preto inak doktor, evanjelista Lukáš zachytáva túto správu z Ježišovho života. 
Aby nám pripomenul to najdôležitejšie.  
Čo je to najdôležitejšie?
Pán Ježiš to vyjadril úplne presne.
Kajajte sa. Čiňte vy pokánie.
Nenechajte sa zviesť z cesty neustálym pozeraním, sledovaním, posudzovaním druhých. 
Strácame čas. 
Strácame chuť. 
Strácame zdravie. 
Strácame ten prepotrebný Život v sebe.
     Ak si niekto zvolil inú, svoju cestu, nás to samozrejme môže mrzieť. 
Môžeme to povedať - ale jemu samému, a môžeme sa za neho modiť. 
A to nie je málo. 
Veľký účinok má modlitba spravodlivého. Hovorí Božie slovo, z ktorého povstal celý svet aj 
s vesmírom. 
Hovorí Božie slovo, ktoré sa stalo telom, uskutočnilo sa, keď sa narodil a žil tu Boží Syn Pán Ježiš Kristus.
       Preto, sestry a bratia, nedovoľme, aby sme seba povýšili, seba nadradili nad jediného Záchrancu- Pána Ježiša Krista.
Pripravíme sa tým o radosť, pokoj, o život. 
O večný život.
Možno sa vám dobre zdá, sestry a bratia, že sme zase pri tej myšlienke ako minulý týždeň. 
Pri myšlienke vyhorenia, frustrovania. 
Ale je pôst. 
Je obdobie, podľa mnohých psychologov najčastejších depresií.
Pre nás kresťanov je pôst obdobím milosti.
Milosti, teda veľkého, vzácneho daru, aby sme viac čerpali. 
Prijímali. 
V ECAV používame liturgické farby, ktoré nám napomáhajú pochopiť a lepšie prežiť, vžiť sa 
a plnšie využiť obdobie, v ktorom sa práve nachádzame. 
Pôst je fialová, farba rozjímania, uvažovania. Tak uvažujme. 
Prečo?
Prečo sa deje to, čo sa deje?
Prečo náš život nie je taký, po akom túžime, aký sme žili predtým, na začiatku obrátenia sa k Bohu, 
k nášmu Spasiteľovi?
      Neviem ako vy, ale ja sa musím priznať, že tých posudzovaní, odsudzovaní iných, 
prečo sa ten či onen tak alebo tak správa, prečo tak zmýšľa, prečo to robí – teda pýchy - je mnoho. 
Nielen ten jeden spomínaný príklad.
     Je 3.pôstna nedeľa. 
Polovica pôstu je za nami. 
Myslím, najvyšší čas si položiť ruku na srdce, aby sme tohtoročné sviatky viťazstva, života, vzkriesenia nášho Pána Ježiša Krista prežili v Jeho moci. 
V moci Jeho lásky.
      Alebo je tu niekto, komu je to jedno čo? ako? bude? 
Ja som sa ako malá rada hrala na pani učiteľku, lebo sa mi zdalo, že ona je dôležitá, robí poriadky, každého učí a každý ju musí poslúchať.
To bolo dávno, čo? 
Ale zahrajme sa na tú dobrú, poslušnú školu a urobme skúšku. 
Komu záleží, na tom, aby tieto veľkonočné sviatky prežil v radosti zo vzkriesenia Pána Ježiša, 
kto túži po tom, aby prežil tohtoročné sviatky Veľkej noci v moci lásky vzkrieseného Pána Ježiša Krista, nech si položí ruku na svoje srdce. 
A odpovie si na otázky:   
Ozaj som vždy chcela iným pomáhať z nezištnej, čistej lásky?
Ozaj som nezastieňovala Pána Ježiša tým, ktorí tak potrebovali Záchrancu?
Ozaj som sa nemiestne neurážala, keď mi Pán poslal niekoho so slovom napomenutia, 
či nastavenia zrkadla?
Ozaj číním pravé pokánie?
Ozaj chcem opustiť doterajší spôsob konania?
Ozaj si uvedomujem, že pravé pokánie znamená, že nielen ľutujem, ale priamo stojím pred Pánom Bohom taká aká som? 
S tým, čo mám?
Teda len svoju biedu, svoju nedokonalosť, nehodnosť? 
Lebo s ničím sa pred Pánom Bohom nemôžem vychvaľovať. 
Pred svätým, čistým Pánom nič z tohto sveta neobstojí. 
Ozaj túžim byť nanovo naplnená pokojom, radosťou z víťazstva PJK?
     Ak áno, ak som na všetky, alebo aspoň väčšinou otázok odpovedala áno; - 
    Slovo milosti, slovo pozhovenia, podobenstvom o neúrodnom figovníku platí aj pre nás.
 
Aj nám Pán ďalej zhovieva, aj nám Pán ešte čaká, zas dáva novú šancu čistoty, nového začiatku. 
Tak ako slnko vychádza každý deň, tak nech sa každý deň v nás obnovuje Božia čistá láska. 
Pán nám v tom pomáhaj a daj Ducha pokory. 
Amen.