Pamiatka reformácie
Poznáte to?
Chcete niečo povedať, potrebujete niečo urobiť o čom ste presvedčení, že je to normálne, dobré, ale radšej neurobíme nič, nepovieme nič, pretože...
Pretože sa bojíme, že sa niekto urazí.
Prestane chodiť do kostola.
Prestane dávať milodary, na ktoré je zbor odvislý.
Okrem toho ja som tu len hosť.
Farár príde, odíde zo zboru.
Oni tam majú rodinu, známych, veľký vplyv.
Čo urobím?
Zvládnem?
Poviem?
Odídem?
Odídem.
A v ďalšom zbore bojujem s podobnými „radosťami“.
No výhoda je, že nik nevie, koho sa to týka, pretože som vystriedala viac zborov.
Ale Pamiatka Reformácie a jej posolstvo sú jasné.
PAMIATKA REFORMACIE, 31.10.
„Lebo tak myslíme,
že človek ospravedlnený býva vierou
bez skutkov zákona.“
Rímskym 3,28
Milé sestry a bratia v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, drahí priatelia!
Kto z nás by sa nebál zákona?
Ako vtip si bežne ľudia hovoria, budem sedieť, keď mi na to prídu.
Zákon je hrozná, desivá vec.
Človek sa ho bojí.
Bojí sa, lebo neznalosť neospravedlňuje, a kto sa dnes má vyznať v toľkých zákonoch,
ktoré sa tak často menia a sú také vykrútené.
Zákon človeka deptá.
Ničí ho.
Však len toho, kto sa cíti mizerne, zdeptane,...
Stalo sa v jednom CZ, že brat dozorca farárovi, ktorý mu v niečom nepovolil, vysvetľoval:
viete pán farár, ja tu mám veľké zásluhy. Už v detstve som pracoval na tomto kostole so svojím starým otcom. Liezol som po streche, ja tu mám právo o mnohých veciach rozhodovať.
Nebudeme hovoriť o tom, že tento brat dozorca celú dobu totality nechodil do kostola,
nemal pokrstené deti,...
Chcem na tomto príklade zo života len poukázať, že takýto ľudia sa asi necítia zdeptaní,
a nikdy nepochopia o čo ide v kresťanstve v jeho podstate.
My sme tu však asi všetci normálni, to zn.životom ošľahaní, tí, ktorí poznajú ten pocit slabosti, nemohúcnosti previnenia, zlyhania, niekedy možno až pričasto,...
Boli sme totiž vychovávaní doma i v kresťanstve myšlienkou, ktorú charakterizuje veta:
múdrejší ustúpi.
Ak takíto sme, tak práve nám je určená dnešná zvesť Božieho slova, ktorá je plná svedectva.
Ba pre nás je určený celý sviatok Reformácie.
Ovšem, ak sme nielen tí, zdeptaní, ale aj tí, čo túžia po zmene. Ak túžime zažiť niečo iné..
Na hod.náboženstva sme mali zaujímavú debatu o tejto téme, kde deti, resp. mladšia mládež bola v pomykove, keď som im položila otázku čo robia, keď im niekto robí zle.
Jedny tvrdili- my im dávame cukríky, druhí – nemôžeme si nechať robiť zle.
Myslím si, že mnohí z nás si s touto otázkou nevedia dať rady, ba doslova ich táto otázka tlačí, ťaží. A nielen ich.
Táto životná otázka ťažila, gniavila a deptala aj Martina Luthera.
Od narodenia bol vychovávaný matkou, ktorá mu každý večer spievala pieseň:
„Mňa i teba nemá nikto rád, to je vina oboch nás.“
Jeden nemecký Prof.to vyjadril, že tieto myšlienky mu boli dané do vena ako posolstvo:
nikto ťa nemá rád, to zn.nikto ti nie je naklonený, dobroprajný, a že je to tak,
je to tvoja vlastná vina.
Čo iné si má dieťa počať s takýmto textom, ako sa zo všetkých síl usilovať odstraňovať túto vinu, aby si zaslúžilo náklonnosť ľudí i Boha?
Celý život, permanentne tak Luther pociťoval vinu za svoju neschopnosť.
Navyše otec sa sám vypracoval z malých pomerov na pomerne váženého pána tej doby a prirodzene túžil, aby aj jeho syn pokračoval v občiansko-spoločenskom úspechu, aby študoval právo,
mal dobré zamestnanie a výhodný sobáš.
Na tom všetkom mal Martin pracovať.
Tak bol pod ustavičným tlakom vyžadujúcim výkon.
A keď sa jedného večera vracal zo semestra na právnickej škole domov, zastihla ho ťažká búrka
a blesk udrel priamo v jeho blízkosti v lese, kde sa práve nachádzal.
Vtedy spontánne zložil sľub sv. Anne, že sa stane mníchom, keď túto búrku prežije.
Sľub premenil na čin okamžite, aj keď ho to stálo takmer doživotné odlúčenie s otcom,
ktorý nesúhlasil, aby sa stal obyčajným, chudáckym mníchom.
Luther sa tak rozhodol pre najzbožnejšiu zo všetkých vtedajších foriem cirk.života.
Toto všetko na Luthera vplývalo.
Na jednej strane pocit viny od matky, pocit viny pri otcovi, u ktorého prestúpil 4.Božie prikázanie,
a život v kláštore, kde ho tiež neustále gniavil pocit viny, že nič v živote nerobí dostatočne dobre, lebo necíti Božiu prítomnosť, necíti pokoj a radosť.
Luther vnímal v sebe, aj okolo seba tieto pocity.
Ako profesor študoval Bibliu.
Prednášal tak, že ohuroval mladých, mysle tých, ktorí sa dali formovať.
Ktorí radi rozmýšľali, s fantáziou sa zahrávali, a boli plní entuzianizmu, túžby meniť svet,
robiť ho lepším,... ako?
Treba začať sebou.
Svojím myslením, konaním, nenechať sa balamutiť, spoznávať, porovnávať, skúšať,...
Musím sa priznať, sestry a bratia, aj ja takto v sebe z času na čas bojujem.
A viete, čo ma vyslobodilo?
Uvedomenie, že ja nie som o nič lepšia.
Ak mňa štvú takéto taľafatky, miesto toho, aby som svoju silu použila na prejavy lásky,
trebárs aj voči iným, o čo som lepšia?
A ďalej: uvedomenie: Aj ja žijem z milosti Božej.
Aké mám zásluhy na tom, že žijem?
Aké mám zásluhy na tom, že som kantorka, učiteľka besiedok, teologička, farárka?!
U mňa neboli žiadne predpoklady, že by som mala byť farárka, iných učiť, hoci som chodila
do kostola aj vtedy, keď iní nechodili, vtedy mi hovorili, z teba bude farárka, ale keď si človek uvedomí tú zodpovednosť, učiť ľudí, prihovárať sa im v mene veľkého Pána Boha, vyučovať ich, nielen malých, ale i starších, starých, pomáhať im naprávať ich život, ich myslenie a usmerňovať
na ceste k Pánu Bohu, to nie je žiaden špás, tu si už človek nemôže robiť žiadne nároky, zásluhy.
Často som sa sťahovala, lebo som stále nechápala čo mi chýba.
Čo to bolo?
Láska.
Milosť.
Život z milosti.
Zákon nás deptá, ale milosť oslobodzuje. Dvíha.
Milosť: som v Božích očiach, v Božích rukách, v silovom poli veľkého, všemocného Pána Boha.
To, čo ma v dôležitom okamihu dvihlo, dalo nádej, silu - bola kniha:
Tajomstvo môjho krstu a dvihlo ma vedomie: som dieťa Božie.
Dieťa mocného Stvoriteľa neba i zeme, ktorý mi venoval čas, silu, lásku,...
Mne, ktorá som sa cítila tak mizerne, opovrhovaná toľkými, On mi dal všetko,
prečo by som sa tak cítila?
Prečo by som mala o Jeho láske pochybovať a mrhať jeho časom, silou, láskou,
keď mi ju už prejavil!
Som tu, zdravá, mám mnoho schopností, mám poslanie!
Preč s takými myšlienkami.
Som dieťa Božie!
Za mňa dal svojho Syna, poslal Ducha, utvoril cirkev, spoločenstvo,...
o čom mám ešte rozmýšľať?
Prečo váhať či ma chce?!
Som Jeho!
Som v Jeho rukách!
Nech takéto boje vždy vyhráme so správnym Víťazom! Amen.
