Keď je kázanie súčasťou života

Pre mňa osobne bola služba okrem mnoho radostí, práce, niekedy i veľmi náročná. 

Tak som to vnímala najmä na začiatku.

Vtedy bola moja motivácia totiž hlavne ľudí učiť, viesť, obracať na vieru...

Toto som prijala a skalopevne bola presvedčená, že na to tu som.

Som predsa školená. 

A mám svoje vyslanie i cirkvou.

Bože, ako som sa mýlila...

Žiaľ, nielen ja.

Niet sa čo čudovať, keď až pričasto prichádzali problémy, hlavne s komunikáciou matkocirkevným zborom, ktoré som nezvládala.

     Ale aj v takých prípadoch Pán Boh bol Pánom situácie, a aby som si nezúfala, ani aby som nenarobila viac škody, poslal mi viac práce v podobe ďalšieho cirkevného zboru, ktorý som na krátky čas administrovala. 

Bol to zbor, ktorý som prebrala po kolegovi, ktorého som si veľmi vážila. Hoc bol mladší odo mňa, takéto situácie zvládal. I keď na úkor zdravia, rodiny... 

Dávala som dobrý pozor, aby som šla v službe po ňom, - obzvlášť, ak som tam bola len na krátky čas- v jeho šľapajách. 

A to bol čas, aby som sa postavila na iný základ.

Preto som ten čas využila na upokojenie hlavne seba i kázaním.

V tomto prípade som začala modlitbou.

Ako inak, Modlitbou Pánovou. 

Modlitba Pánova

„Vy sa teda takto modlite:

Otče náš, ktorý si v nebesiach!“  

Ev.podľa Matúša 6, 9

Drahé sestry, vzácni bratia v našom Pánovi Ježišovi Kristovi!

          Neviem ako vás, sestry a bratia, ale mňa učili že, modlitba je - rozhovor veriaceho človeka 

s Pánom Bohom. 

No musím sa priznať, že som tomu veľmi nerozumela.  

Pamätám si, ako som už nejaký čas chodila do detskej nedeľnej školy. 

Tam vyvolávali deti, aby sa modlili nahlas. 

Raz vyvolali aj mňa. 

A ja, naučená ako v škole, prosila som susedu, aby mi šepkala, čo mám povedať. 

No neuspela som. 

Tak ako viac detí.                                     

S modlitbou máme asi viacerí ťažkosti. 

Hoc, paradoxne, nijako to neriešime. 

Vlastne, väčšinou sa k tomu radšej ani pred nikým nepriznávame.  

No, mali by sme, sestry a bratia! 

Mali by sme sa priznať, alebo aspoň to riešiť. 

Modlitba je totiž veľmi dôležitá súčasť života veriaceho človeka.  

Modlitba je dokonca súčasť priamo veriaceho človeka, jeho osoby. O modlitbe sa toho už veľa nahovorilo, napísalo,... 

Aj napriek tomu sa stále modlí málo ľudí. Prečo? Nemáme možnosť spýtať sa iných, skúsme sa teda spýtať samy seba: 

Modlím sa? 

Ako často? 

Pri akej príležitosti? Ako vôbec chápem modlitbu? 

Aké mám pri modlitbe problémy ? / ak ich mám, ale - kto by nemal?/ Čo riešim, ako to riešim, ak sa nemodlím, alebo ak mám s modlitbou problémy? Podaktorí ľudia sa celý život pre istotu modlia len z modlitebnej knižočky. 

Niektorí ľudia povedia: ja sa neviem tak dobre vyjadrovať. 

Preto to radšej nechám tak. 

Iný to zase odbavia: Ja sa neviem modliť, nemám na to a hotovo... 

A potom sa len čudujú, ako stále nemajú v sebe pokoja, lásky, trpezlivosti,... ako sa im nedarí... dokonca necítia voči nikomu ani vďačnosť...akí sú prázdni...!                                                                                                                         

         Nemecký kazateľ Fritz Rienecker modlenie vysvetľuje takto: „Modliť sa, neznamená iba ráno a večer venovať sa niekoľko minút modlitbe. Modliť sa znamená, že sme našli novú existenciu, nový spôsob bytia, a to taký, ktorý ovláda celý náš život. Modliť sa znamená, že sa celý život stal rozhovorom s Bohom, dialógom, ktorý pretrváva na veky 

a ani smrť ho ani na chvíľku nepreruší.                                                                                         

Kto používa tento neprestajný dialóg, ten neprijíma svoje životné cesty bezmyšlienkovite, neberie ich ako náhodu alebo osud či nešťastie, ale ako dar z Božích rúk, hoci aj vo forme zármutku  

a utrpenia. 

Všetko veľké i malé duchovné požehnanie i ten kus chleba prijíma modlitebník od samého Boha 

a všetko vzťahuje k Bohu .                                                                       

Ten, kto sa nemodlí, vidí vždy len rub koberca , opačnú stranu chrámového okna, všetko vidí nejasne a zmätene. Modlitebník vidí nádherný vzor koberca, jasne žiariaci obraz chrámového okna. 

Aj v nepochopiteľnom vidí Boží prst.“  

         To už je iná úroveň žmýšľania, však. 

Ďalší nazval modlitbu „stúpaním srdca, mysle k Bohu. Nik a nič nás, našu dušu, nepokojnú, roztrieštenú, nesústredenú nevie tak upokojiť ako Božia blízkosť.“ Napísal niekto nemenovaný.                                                                                                                                                                  

         Z povedaného je, sestry a bratia, jasne vidieť, že podmienkou modlitby je veriť. 

Veriť v Pána Boha, v Ježiša Krista a v Ducha Svätého. 

Veriť znamená, dôverovať, spoľahnúť sa, že jedine On – Boh ma dokonale pozná, pomôže mi 

a dá mi, čo potrebujem pre telo i dušu. Tak sa nám tu núkajú otázky: 

Ako chápem Boha? 

Ako si Ho predstavujem? 

Ako Ho vnímam vo svojom živote? 

Ako s Ním nadväzujeme vzťah, ak sa málo, či dokonca vôbec nemodlím? 

Lebo modlitby v chráme, v bohoslužobnom zhromaždení nemôžeme odbaviť ako celý svoj modlitebný život... Aby sme si, samy sebe, aj iným, ktorí tiež potrebujú pomoc, a možno to zatiaľ ani nevedia, 

aby sme to teda jasnejšie chápali a vedeli to vyjadriť, nám chce pomôcť práve modlitba Pánova. Modlitba, ktorú svojich učeníkov, a cez nich v svojom Slove aj nás naučil Pán Ježiš Kristus. 

Aj preto si ju budeme každý prvú nedeľu po častiach preberať, znova vysvetľovať, aby sme objavili tú úžasnú moc silu modlitby. 

Aby sme znovuobjavili ten nádherný život, ktorý vyplýva, priam vyviera zo života Modlitebníka.                          

        Hneď v úvode vysvetľovaní modlitby Pánovej musíme povedať, že táto modlitba má jedinečný význam. 

Samozrejme, veď nás ju naučil Pán Ježiš. 

No taká výnimočná je hlavne preto, že nás v nej Pán Ježiš učí, že najvlastnejším menom Pána Boha je Otec. 

Pre nás to možno znie samozrejme, no pre ľudí Ježišovej doby to bol veľký objav. 

Starozmluvní proroci len tušili, že Boh by mohol byť Otcom. 

V starozmluvnej modlitbe tzv. 18 prosieb sa meno Jahve používalo 27x, Boh 13x a len 2 meno Boha Otec. 

Teda len okrajovo. 

V celej Starej Zmluve je Boh nazvaný Otec iba 11x. 

V Novej Zmluve je to až 155x. 

A to všetko, ten obrat už v pohľade na Boha spôsobil Pán Ježiš. 

Nie kvôli sebe. 

Kvôli nám. 

Aby nám Ho priblížil.                                                                                                                   

Pán Ježiš nás tak naučil oslovovať Pán Boha: Otče náš. 

Prečo?

     Dr. M. Luther to vysvetľuje takto.“ Boh nás týmto chce povzbudiť, aby sme verili, že On je naším pravým Otcom a my sme Jeho pravými deťmi, aby sme Ho tak smelo a v úplnej dôvere prosili ako dobré deti svojho dobrého Otca.“ No byť Božím dieťaťom nie je ľahké. To najlepšie vidíme na Pánovi Ježišovi, koľko si musel vytrpieť, keď chcel ľudí presvedčiť, že je Božím Synom a že má právo aj iných volať k svojmu nebeskému Otcovi, obracať sa na Neho s detinskou dôverou a láskou. 

Veľa, veľmi veľa musel Pán Ježiš podstúpiť, aby nás naučil ako máme a môžeme pristupovať 

k Pánu Bohu. 

Stálo Ho to veľa síl, námahy, trpezlivosti, utrpenia,...                                                                                                             

        Otázne však je, bratia a sestry, ako sa chováme my? 

Ozaj ako vlastné deti Pána Boha, nášho nebeského Otca? 

Dá sa vôbec rozoznať: tento či tento, alebo táto a táto je Božím dieťaťom? 

Najlepšie to je vidieť na našom správaní. 

Na začiatku jedného školského roka vystúpil katolícky pán farár s príhovorom, v ktorom zdôrazňoval, že dieťa je podobné na rodiča. 

Ak je rodič dobre vychovaný, aj svoje dieťa úplne prirodzene vychováva dobre. 

Ak bol on zle či vôbec nevychovávaný, ale nechaný sám na seba, aj deti vedie takto. 

Aj príslovie vraví: Aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn. / nebudem rozoberať, že rodičia sa na to veľmi urazili a pána farára po pár mesiacoch už nebolo.../ 

No väčšinou to tak naozaj funguje. 

Väčšinou, aj keď i tu bývajú výnimky, je to tak.  

Deti sú odrazom, nielen obrazom svojich rodičov. No toto platí, či malo by platiť, aj v náboženskej sfére. 

Božie deti by sa mali podobať svojmu nebeskému Otcovi. 

Je to tak. 

Pán Boh, náš nebeský Otec nás vychováva, aby sme boli podobné Jemu. 

Tak nás stvoril. 

Na svoj obraz. 

Ak sme Božie deti, sme Mu podobní.                         

V čom? 

          Najcharakteristickejšia vlastnosť Pána Boha je láska. 

Ak som Božím dieťaťom, to zn., že aj ja milujem. 

A to nielen tých, ktorí mňa milujú, nielen tým dobre robím, ktorí sa mi môžu odplatiť za lásku. „Tak Boh miloval svet,...“ teda všetkých. 

Bez rozdielu. 

Bez posudzovania sympatií,... 

         Ďalším charakteristickým znakom Pána Boha je, že žije v spoločenstve. 

Pán Boh je Trojjediný, okrem toho žije v nebi s plukom Božieho rytierstva. 

My sme podobní na Boží obraz vtedy, ak túžime po spoločenstve s Ním a tiež, keď žijeme 

v spoločenstve cirkvi, veriacich ľudí. 

Kresťan by mal túžiť po spoločenstve: jednak s Pánom Bohom, jednak s kresťanmi, veriacimi ľuďmi. 

Aj Božie slovo hovorí: „Nie je dobre človeku samému.“  

Podľa toho či žijeme s Pánom Bohom, či Ho máme v mysli, v srdci, na jazyku, môžeme samy spoznať – nemusia nám to povedať ani ostatní - či Ho naozaj považujeme za svojho Otca; 

podľa toho, ako sa správame vidieť či sa od Neho učíme. 

Ak sa od Neho veľa učíme, tak od Neho veľa prijímame, a tak máme z čoho rozdávať. 

Máme veľa lásky, trpezlivosti, pokoja, pokory, preto vieme odpúšťať, sme milosrdní, zhovievaní,... Sme aj v tomto podobní Nebeskému Otcovi? 

Záleží nám vôbec na tom, aby sme sa podobali nebeskému Otcovi?                                                                            

       Keď vyslovujme alebo myslíme Otče náš, možno sa nám v mysli zjaví náš telesný otec. 

Keď tak počúvam ľudí, málokto povie, môj otec je skvelý, som šťastný, že mám, alebo som mal, takého úžasného otca.  

Zrejme aj preto je tak málo dôvery v nebeského Otca, lebo naši otcovia sa tak málo podobajú nebeskému Otcovi. 

No nech je to už s našimi telesnými otcami tak či tak, či na nich sme alebo nie sme hrdí, alebo sme ani nemali možnosť ho poriadne spoznať, vedzme jedno: 

že ten nebeský Otec je dokonalý v láske k nám. 

Nikdy nie je unavený, uhundraný, vždy má na nás čas, rozumie nám, čaká s otvorenou náručou, kedy sa na Neho obrátime o pomoc.  

Na Neho sa môžeme vždy a všade na 100% spoľahnúť.  

To je veľmi dôležité vedieť! 

Boh nás má rád.                                                                                     A to aj napriek tomu, že my sme nehodné Božie deti. 

Že sa nesprávame tak, ako nás to učí, ani tak ako sa On s láskou správa k nám. 

        Krásne to vyjadril Pán Ježiš v podobenstve o márnotratnom Synovi. 

Láskavý otec predstavuje Pána Boha. 

Márnotratný syn sme my. 

Vieme si, sestry a bratia predstaviť ako sa musel správať otec k synovi, ako ho musel prísne ale aj 

s láskou vychovávať, že syn toto volanie počul vo svete hluku, zábavy a bol si istý, aj keď nesmierne pokorný, že ho láskavý otec prijme k sebe, aj keď premrhal všetok majetok? 

Akú úžasnú dôveru musel otec v synovi vypestovať, keď sa k nemu napriek všetkému vrátil! 

To je otcovská láska! 

To je synovská dôvera.                

       Tak ak si nič iné nezoberieme z dnešnej nedele, aspoň prijmime výzvu:                                                                             Dnešná nedeľa je totiž pre nás výzvou: stať sa lepším Božím dieťaťom. 

Dnešná nedeľa je pre nás výzvou. Stať sa hodnejším Božím dieťaťom. 

Dnešná nedeľa je pre nás výzvou: viac dôverovať láske nebeského Otca.

Netreba veľa.                

Stačí jedno. 

Volať k Nemu s pokorou, ale aj s istotou.                                                             

  Volajme teda spolu, jeden za druhého, jeden s druhým, spolu: 

                                                                Otče náš, ktorý si v nebesiach!

Posväť sa meno Tvoje!

Príď kráľovstvo Tvoje!

Buď vôľa Tvoja jako v nebi tak i na zemi!

Chlieb náš každodenný daj nám dnes!

A odpusť nám viny naše ako, aj my odpúšťame vinníkom svojim!

I neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého!

Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva a veky.“ 

Amen.