Smrť - súčasť života. Pohreb - príležitosť
Pohrebné kázne.
Keď som študovala v Bratislave, mala som tú česť hudobne doprevádzať mnoho bohoslužieb najrôznejšieho typu – od ranných, hlavných, večerných, maďarských, nemeckých, bohoslužieb bohoslovcov...
Zároveň som mala možnosť stretnúť, zoznámiť sa, dokonca i bližšie sa zoznámiť
s viacerými Božími služobníkmi, na ktorých dodnes s veľkou vďakou a láskou spomínam.
Mnohí ma v mojej službe ovplyvnili, posunuli, otvorili nové rozmery...
S vďakou spomínam aj na jednu sestru farárku, ktorá mi povedala, že má veľmi rada pohreby.
Vtedy, ako študentka teologie, pochádzajúca z tradičného prostredia, kde smútok, čierna farba počas celého roka od smrti najbližšieho je nevyhnutnou súčasťou, som to samozrejme nechápala.
Pre radosť, ako jednu z foriem nádeje, tam nebolo miesta.
No časom, v službe, som stále lepšie chápala, o čom vzácna sestra hovorila.
Ako služobník Boží som dostala veľkú, jedinečnú príležitosť priniesť nádej a svetlo tam,
kde ho niet.
Posúďte samy.
Môže byť krajšie poslanie?
Poznáte lepšiu, krajšiu úlohu?
Ja nie.
Slúžiť pohrebné bohoslužby bola pre mňa veľká milosť.
Každej pozostalej rodine som sa snažila odovzdať dôležité posolstvo cez život, ktorý dostali
cez toho, s ktorým sa naposledy lúčili.
Je dôležité, aby pochopili, že im veľa zostalo, aj keď ich blízky odchádza.
„Raz sa modlil na ktoromsi mieste.
A keď prestal, povedal Mu jeden z učeníkov:
Pane, nauč nás modliť sa.
Povedal im: keď sa modlíte, hovorte: Otče náš...“
Evanjelium podľa Lukáša 11,1-2
Drahá zarmútená rodinka, milé sestry a bratia v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, vzácni priatelia!
Dovoľte otázku. Preto sa pýtam: čo myslíte, o čom je život?
Ak by sa niekto odhodlal, aby odpovedal, asi by sa ozvali rôzne odpovede. Niekto by tvrdil, že život je o práci. Iný, že je o domácnosti. Ďalší o peniazoch, o zdraví, vzdelaní, gazdinky by vraveli o dobrom jedle či vždy upratanej domácnosti. Poznám jednu sestru, ktorá keď mala zlomenú nohu predsa sa postavila pre jedinú smietku, ktorá bola na koberci.
Šalamún, kráľ Izraela, hľadal múdrosť. Tú považoval mnoho rokov za najdôležitejšiu.
Preslávil sa svojou múdrosťou.
Naozaj. Toho, okolo čoho sa život človeka točí je veľa a najrôznejšieho typu.
Hoci musíme povedať, že veľa závisí aj od vonkajších okolností, od doby, v ktorej človek žije.
Každý potom, keď zistí, čo je pre neho v jeho živote najdôležitejšie, podľa toho žije, ovplyvňuje svoje okolie, vedie k tomu svoju rodinu.
Niekedy sú to veci, ktoré sú nestále, meniace sa ako doba, inokedy sú to veci stále.
Voľakedy bol trend, že najdôležitejšie v živote človeka je práca. Aj keď ju mali všetci, bolo to naj.
Pre mnohých bola najdôležitejšia rodina. Pre ňu boli ochotní urobiť čokoľvek a to doslova.
Zohnať peniaze, vybaviť školu, dobré zamestnanie, nech to bolo akýmkoľvek spôsobom..
Dnes už prácu veľa ľudí nemá, rodiny sa nám rozpadajú, alebo sa dokonca ani nechcú zlegalizovať, nechcú uzatvárať zväzky a tak vytvárať rodiny...
Možno sa to niekomu zdá nemiestne hovoriť o takých veciach tu, na tomto mieste, pri tejto príležitosti.
Osobne si to nemyslím.
To, okolo čoho sa točí ľudský život, by sme si mali uvedomovať, všímať práve, aspoň na takých podujatiach ako sú pohreby.
Prečo?
Lebo na pohreboch odprevádzame ľudí, ktorých pozemský život sa už skončil.
A to môže byť dobrá príležitosť zamyslieť sa jednak nad životom zosnulého, porovnávať tieto myšlienky, premýšľať o tom svojom.
Možno nám zosnulý chcel - zvlášť posledné dni, hodiny – povedať, aby sme sa vystríhali pred omylmi, ktoré on zistil, že nimi sú.
Teda nám chcel povedať, že to, čo si celý život myslel a k čomu celý život svojich blízkych, svoju rodinu viedol, v posledných chvíľach života zistil, že to nebolo to správne.
Možno práve naopak.
Možno v posledných chvíľach chcel svojich najbližších ubezpečiť, povzbudiť – áno, to je presne to, to je to správne, k čomu som vás viedol. Nikdy z tejto cesty nevybočte.
Možno sa dlho, veľmi dlho odhodlával povedať nám to a napokon to nestihol povedať.
A my cítime, že tu ostalo prázdno, ktoré sa potrebuje zaplniť niečím zmysluplným.
Dnes odprevádzame zosnulú deväťdesiatročnú sestru. Neviem, či ste si to niekedy uvedomili,
vy najbližší, dcéra, nevesta, vnúčatá, alebo vy sestry, bratia, ale podľa toho, čo mne osobne hovorila, že aspoň posledné roky jej života boli pre ňu najdôležitejšie vzťahy. No hlavne vzťah
s Pánom Bohom, jej nebeským Otcom.
Zrejme to bolo spôsobené najmä jej zdravotným stavom. Úplnou hluchotou.
Komunikácia s úplne hluchým človekom, navyše aj slabo vidiacim starým človekom, život s takým človekom si uvedomujeme, je náročný.
To viete najlepšie hlavne vy, milá nevesta zosnulej, ktorá ste sa o ňu verne starala.
Všemožne ste vymýšľali spôsoby, ako s ňou nadviazať komunikáciu, udržať zdravý vzťah, aby aj ona bola v rodine, aby sa cítila dobre, napriek svojmu nielen vysokému veku, ale hlavne hendikepu.
Aj ona sama sa snažila a dožadovala nových informácií, aby nestratila kontakt s ľuďmi a o ľuďoch, pýtala sa, čo sa deje v dedine, cirkevnom zbore.
No jej najväčšou túžbou bolo mať vzťah.
Čo si myslíte o tom, že človek v živote považuje za najdôležitejšie vzťahy?
Možno to niekoho prekvapí, ale podľa mňa je to vyzretá osobnosť.
Prečo si to myslím?
Vari považujem múdrosť, zamestnanie, zdravie,... za nepodstatné?
To nie.
Ale popri mnohých dôležitých veciach sú vždy aj iné – a to najdôležitejšie.
Koľkokrát sa stalo, že rodina sa snažila najskôr zarobiť peniaze, aby si mohli lepšie žiť, partner odišiel najskôr zarobiť peniaze, aby si mohli lepšie žiť, partner odišiel do zahraničia, síce zarobil peniaze, no manželia sa navzájom odcudzili, prestali sa potrebovať, podporovať, nemali na seba čas, nemohli sa jeden s druhým zdieľať a rodina prestala byť funkčná. Lebo bola postavená na peniazoch. Podobné prípady by ste iste vedeli povedať aj vy viac než dosť. Ako niečo, čo sa aj
zo začiatku zdalo ako výborné, nádejné, sa časom rozpadlo. Lebo to sa točilo okolo nestálych vecí.
Vzťah, obyčajný vzťah je to najdôležitejšie v živote človeka.
Pre neho samého, pre rodinu, pre spoločnosť.
Ono sa síce povie obyčajný vzťah.
No udržať si dobrž vzťah nie je vôbec ľahké.
To mi asi dáte za pravdu.
Vzťah je ako kvetina.
Ak sa o ňu nestaráte, nepolievate, hynie.
Aj o vzťahy v rodine sa treba starať. Venovať im hlane čas.
To, čo mne utkvie na zosnulú sestru Žibritovskú je jej vzťah s Pánom Bohom, nebeským Otcom.
Možno vám občas jej volanie k Bohu liezlo na nervy.
Dá sa to pochopiť, keď starý, hluchý človek cez deň, v noci kričí, spieva, volá....
Ale neprepočujme v tom jej úprimný vzťah s Pánom Bohom.
Jej rodičia a krstní rodičia ju naučuli modliť sa tak ako Pán Ježiš v našom príbehu naučil svojich učeníkov.
Naučil ich volať k Bohu.
Mať ich mať s Ním vzťah dôvery dieťaťa k otcovi.
Naučil ich rozprávať s a s Ním.
Aj naša zosnulá sestra sa toho chopila.
A o tento vzťah sa intenzívne starala jednak kvôli sebe, aby sa tak pripravila aj na stretnutie
s nebeským Otcom tvárou v tvár.
A myslím, robila tak aj kvôli vám, milí pozostalí .
Ak vám nestihla povedať, alebo ste to vtedy nepovažovali za tak vážne, prosím,
prijmite toto jej svedectvo dodatočne.
Prijmite to ako to najdôležitejšie pre váš život.
Prijmite to ako jej životnú radu vo chvíľach radosti i starosti, choroby i zdravia.
Budujte, starajte sa o vzťah s jej, vaším i naším nebeským tcom.
Lebo od tohto vzťahu závisí váš i náš život, jeho smerovanie i ďalšie vzťahy.
Volajte spolu s nami:
„Otče náš,
ktorý si v nebesiach!
Posväť sa meno Tvoje!
Príď kráľovstvo Tvoje!
Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak aj na zemi!
Chlieb náš každodenný daj nás dnes!
A odpusť nám viny naše ako aj my odpúšťame vinníkom svojim!
I neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého!
Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva naveky.
Amen.“
